Marec téma SLNKO

"Každý deň nám Boh dáva spolu so slnkom okamih, v ktorom môžeme zmeniť všetko, čo nás robí nešťastnými. Každý deň sa tvárime, že ten okamih nevieme rozpoznať, že dnešok je podobný včerajšku a taký istý bude aj zajtrajšok. Tí, čo venujú pozornosť všedným dňom, objavia v nich magické okamihy. Môžu sa skrývať v keď ráno strkáme kľúč do zámky, vo chvíli ticha po večeri, v tisíc a jednej maličkosti, čo sa nám zdajú všedné a stále rovnaké. Takéto okamihy existujú: sú to okamihy, keď nami prechádza všetka sila hviezd a umožňuje nám konať zázraky."Paul Coelho
Zdroj: https://citaty-slavnych.sk/citaty-o-slnku/

Komunita

Rozprávame sa o svetle, slnku, ohni a tieňoch. Deti porozprávajú svoje zážitky, napr. čo robia keď je vonku slnko a teplo a čo keď je zamračené

Rytmická časť:

Pieseň
Slniečko sa zobudilo,
popreťahovalo kosti,
cez mrak hlávku vystrčilo,
zasmialo sa od radosti.Vyleteli včielky vrtké,
motýle zas šantia v tráve,
lienka ponáhľa sa kdesi,
mravce slamku našli práve.Obzerá sa slnko zlaté,
čo sa robí čo sa deje?
Všade radosť z práce majú
a slniečko sa len smeje.

Báseň

Bola zima medzi nami, ale už je za horami

Heš heš heš, už sa zima strať

Zemi silu vráť

Ťuk ťuk ťuk

Zemička mamička uchovaj zrniečka

Vstaň vstaň vstaň

Slnko prosím hrej, zemi silu daj

Aj nám aj nám.

Volám Ťa, slniečko,

vyjdi aspoň máličko,

vyjdi z mrakov von.

Volám Ťa na oblohu,

vyhupni sa nad horu,

na svoj zlatý trón.

Volám Ťa, slniečko,

vyjdi aspoň máličko,

ohrej celú zem,

zasvieť slnko sem.

Pentatonika(melódia ako Slimák vystrč rožky)

Slnko slnko poď na naše líčko

dáme ti vajíčko

poď na naše vráta (otvoríme vráta)

dáme ti kus zlata

Hry

O reťaz o reťaz krútime my reťaz

a my reťaz nekrútime, krútime sa sami

poďte aj vy s nami

málo nás, málo nás, poď ty ...medzi nás

Vhodné sú hry s bránami, keďže zem otvára svoje brány:

Zlatá brána otvorená

zlatým kľúčom podoprená

kto do nej vojde hlava mu zojde

či je ona či je on

nepustíme z brány von

○ ○ ○

Otváraj sa brána pekná maľovaná

Skrývaš niečo lebo nie, odpovedz nám šikovne

Brána brána otvor sa

Neotvorím

A kde je kľúč?

Netreba ti kľúč, povedz heslo

(Vydáme zvuk zvieratká a dieťa, ktoré je

v bráne háda, čo to je...)

Hádanky

Schováva sa pre slniečkom, aj keď z neho nemá strach. Nech se vrtneš, kam se vrtneš, máš ho na patách. (tieň)

Skoro ráno vychádza,

po nebi sa prechádza.

Na obed je najvyššie,

strechy zatom popíše. (Slnko)

Na oblohe zajtra zrána, vzbĺkne guľa nevídaná. (Slnko)

Nemá to nohy a predsa to ráno vyjde. (Slnko)

Máme ho radi a predsa sa na neho mračíme. (Slnko)

Rohy má, a nie je zviera, noc čo noc si svet obzerá. (Mesiac)

Svetla sa bojím, v noci len chodím. Tvár bledú mám, svet celý znám. (Mesiac)

Nad komínom našej chaty visí, visí rožtek zlatý. Ale Dunčo darmo šteká, nezahryzne do rožteka. (Mesiac)

Nože, deti, uhádnite, čo to svieti, keď vy spíte. Čo je to za dukát zlatý, ktorý cez deň svetlo stratí? (Mesiac)

V noci pasie zlaté stáda, ráno končí jeho vláda. (Mesiac a hviezdy)

Pozrite sa večer hore. Uvidíte hviezd tam more. A ten hviezdny revír nazýva sa... (Vesmír)

Nie je to guľaté, ale hrbaté, a predsa tomu hovoríme guľa. (Zemeguľa)

Za horami, za dolami zlatý chlieb sa pečie. (Slnko)

Do izby oblokom vstupuje, ale oblok neotvára. (Slnko)

Čo to v diaľke jasne svieti? To k nám zlatý oblak letí? Ide z neho teplučko. Deti, je to... (Slniečko)

Ráno vstáva, večer líha, bez neho by za ten svet nemohol chlieb ani kniha svetlo sveta uvidieť. (Slnko)

Vo dne po vidne ma nevidíš, a v noci potme ma vidíš. (Hviezdy)

Strieborné ovce, rohatý pastier. (Mesiac a hviezdy)

Aktivity:

• Vonku pozorovanie svojho tieňa ráno, napoludnie a navečer
• Naučiť sa rozložiť oheň
• Vnútri nájsť nejaké priesvitné predmety
• Vyrobiť jarný obrázok z priesvitného farebného papiera

O hľadajúcom Slniečku (Rozprávka)
Kedysi dávno, pradávno, nevedno, v ktorom až miliónročí, muselo sa oveľa viac rozmýšľať ako dnes. Neboli vtedy ani školy, nikto sa ešte odnikiaľ nič nedozvedel, a tak sa len myslelo a myslelo. Zamyslelo sa raz aj Slnko na nebi. Vlastne najprv len svietilo, tešilo sa, ako okolo neho tancujú rôzne planetárne guľky.Odrazu však počuje - medzi inými vesmírnymi rečami, - že jedna planéta, Venuša, vysiela morzeovkou druhej planéte. Zemi, takýto rozhovor:- Héééj, kmotra, to je nuda, stále jedno a to isté dookola, deň, noc, deň, noc...- Titititááá... - odmorzeovkovala Zem Venuši, - Ty, ty, ty, tá noc nie je zlá, aspoň si jeden môj bok na pár hodín v tme oddýchne. Noc je vlastne veľmi dobrá...Počúva Slniečko, zlatými kučerami potriasa. Potom zavolá na planéty:- Héééj, tety, čo je to noc? Zachichoce sa Venuša:- Pozri ho, neznalca neznalého pôvodu slnečného! Nuž noc je tma, ty ligotáč neučený!- Aha, - povedalo Slniečko. Potom sa znova zamyslelo a asi po pol storočí zavolalo:- Halóóó, paničky, je mi jasné, že noc je tma. Ale čo je to tma?- Chííí, - zasmiala sa teraz už aj Zem. - Ty máš teda smiešne kvízy! No predsa noc je tma a tma je noc! A obe sú čierne!- Aha! - zaligotalo sa Slniečko. - Už je mi to jasné! Noc je tma, tma je noc... ale čo je to... čierne?Planéty pohŕdavo zahvízdali:- Čudujeme sa ti, že nemáš základné vedomosti o stvorení sveta. Čierne je predsa to, čo nie je biele, pretože to, čo je biele, je deň!- Aha, - vzdychlo Slniečko. - Aha, drahá, ale prezraď mi ešte, čo je biele a čo je to deň, lebo ja nijaký rozdiel nevidím.Planéty sa trocha netrpezlivo zakrútili okolo vlastnej osi, a Zem povie krátko:- Zlatko, to, na čo sa teraz dívaš, je predsa jasný a biely deň!Slniečko pozrelo dole na Zem, uvidelo moria, rieky, nejaké tie pralesy, zopár dinosaurov a čosi ako opičky na dvoch zadných nohách, ktoré sa medzi sebou klbčili o tých dinosaurov.- Počuj, teta! - rozhorúčilo sa. - To, čo vidím na tvojej hrdinskej hrudi, sú svetoznáme záležitosti. Teraz mi len povedz, kde máš noc.Zem si utrela zarosené čelo, lebo Slniečko naozaj mocne horelo od zvedavosti. Potom vzdychla:- Ja tvoju protuberanciu, nepáľ a nedopaľuj ma! Noc mám teraz na chrbte, to vie predsa každé školopovinné dieťa!- Aha! - zajasalo slnko. - Prečo si to nepovedala hneď? Teda mi ten chrbát ukáž!- Ešte to! - odvrkla Zem. - Vari si nemyslíš, že sa kvôli tebe začnem rýchlejšie krútiť! Len si ty pekne pár hodín počkaj!Čakalo Slniečko, zlaté vlasy si česalo, a keď prešlo pár hodín, znova kričí na Zem:- Héééj, starkááá, bude tá noc, či nebude? Zem sa nazlostí:- Teda toto je už neslýchané vyrušovanie! Poviem ti to na rovník, že ma to prestáva baviť. Veď máš predsa môj chrbát rovno pred očami!Pretrelo si Slniečko oči. Vidí zase staré známe veci, hnevá sa na Zem:- Klameš! To je to, čo vidím vždy. Ale ukáž mi, kde je tá noc!- Kde je, kde je! - zlostí sa aj Zem. - Ostala predsa na druhej strane! Akože by mohla byť tu, keď mi tak bezočivo svietiš do očí!Rozhnevá sa Slniečko. Za všetky svetelné roky sa nestalo, aby s ním hovorili takto nedôstojne. Nuž kričí:- Okamžite mi ukáž noc, lebo ťa upálim!- Upáľ! - kričí aj Zem. - Nič ti nemôžem ukázať! Ak vládzeš, choď sa pozrieť sám, ty ligotavý nespratník!Slnce sa až zatriaslo od jedu. Šľahlo na zem horúčavu, od ktorej sa tam dodnes praží Saharská púšť, a hŕŕŕ! - rozbehlo sa do slnečnej sústavy.Kotúľa sa Slnko po nebi tamo-semo, každú vesmírnu guľu pozdraví, každej sa pýta:- Vieš, čo je to noc a tma?A každá guľa prekvapene odpovedá:- Samozrejme, že viem, prečo by som to nevedela?- Teda mi ju ukáž! - rozkazuje slniečko.A každá guľa odpovedá rovnako:- Akože ti ju, neborká, ukážem, keď ju mám na druhej strane!Po niekoľkých miliónoch rokov vracia sa Slniečko do svojho starého domova. Ukonané sadne do fotela, pozrie na Zem -a tam všetko zmrazené. Ale ako pozrie slnečnými očami, už aj sa všetko rozmrazuje a dinosaury vrčia a tie opičky na dvoch nôžkach sa zase tak bijú ako pred miliónmi rokov.- Ty bludár pozlátený, ale si mi dal! - hnevá sa Zem. -Piešťanskú reumu som dostala, krútiť som sa prestala, na oboch stranách som mala noc, bodaj ťa...Zaplače Slniečko zlatými slzami:- Oh, ja nešťastné teleso! Prečo som ja doma neostalo, bolo by som konečne videlo noc, keď ju Zem na oboch koncoch nosila!Vtedy mu to ešte nemal kto vysvetliť, pretože to bolo v takom dávnom čase, keď ešte nikto nič nevedel a každý musel rozmýšľať na celkom vlastnú, až súkromnú päsť.Dnes je už Slniečku dobre, veselo. Dnes je doba ľahká, rozumná. Pozrie Slniečko na Zem, do hocktorej prvej triedy, a hneď si z knižky prečíta, aj na obrázku vidí, prečo ono nikdy nemôže vidieť noc ani tmu. Aj žiaci-prváci to hneď vedia, vôbec o tom nemusia rozmýšľať milióny rokov. Ale aj tak im nezaškodí, keď o tom porozmýšľajú aspoň jednu hodinu. Aby vedeli, ako je to vlastne s tým Slniečkom, Zemou, nocou, prípadne s dinosaurami alebo s tými opičkami, ktoré na zadných nôžkach stáli a prednými sa veselo klbčili už pred miliónskymi rokmi.

Vietor a Slnko

Škriepili sa raz vietor a slnko. "Som silnejší ako ty," tvrdil vietor.

"Nie, to nie si," odvetilo slnko.

Zrazu zazreli pútnika, ktorý kráčal svetom zahalený do plášťa. Slnko a vietor sa dohodli, že ten z nich, ktorý dokáže pútnikovi vyzliecť plášť, zvíťazí v ich spore.

Prvý bol na rade vietor. Celou silou zafúkal a strhol pútnikovi plášť z ramien. Ale čím silnejšie fúkal, tým pevnejšie si pútnik priťahoval plášť k telu. Tak to pokračovalo, až kým neprišlo na rad slnko.

Slnko sa teplo usmialo. Pútnik pocítil silu slnečných lúčov a čoskoro si rozopol plášť. Slnko hrialo stále viac a viac a pútnik už plášť nepotreboval. Zobliekol si ho a odložil do brašne.

A slnko bolo silnejšie ako vietor.

Poučenie:

HRUBÁ SILA NIKDY NEDOSIAHNE TO, ČO DOKÁŽE MILÝ ÚSMEV.

Slnko a mračno (Rozprávka)
Veselo a slávne cestovalo slnko po oblohe na svojom ohnivom voze, rozdávalo svoje lúče do všetkých končín na zlosť búrkovému mračnu, ktoré šomralo:"Márnotratník, rozhadzuješ? Len rozhadzuj, len rozhadzuj, uvidíš, čo ti zostane!"
Každé hroznové zrnko, dozrievajúce v strapci vo vinohrade, vzalo slnku za minútu jeden lúč, alebo aj dva. A nebolo stebielka trávy, pavúčika, kvetiny alebo kvapky vody, ktoré by si neboli vzali svoj diel."Dobre ti tak, nech ťa všetci oberú! Uvidíš, ako sa ti poďakujú, keď už nebudeš mať nič, čo by ti mohli vziať."Veselo a slávne pokračovalo slnko na svojej ceste a rozdávalo svoje lúče na milióny a nespočetné miliardy.Po západe si slnko porátalo svoje lúče, čo mu ešte zostali. Div divúci! Ani jeden mu nechýbal. Prekvapené mračno sa od zlosti premenilo na krúpy. Slnko sa ponorilo veselo do mora.

Bájka o severnom vetre a slnku

Severný vietor a slnko sa stretli vysoko nad zemou a vznikol spor. Vietor sa vysmieval slnku, že je silnejší, a slnko sa vysmievalo vetru, že ono je silnejšie. Ani jeden nechcel ustúpiť. Nakoniec sa dohodli, že kto skôr z kabáta vyzlečie pútnika, čo si vyhliadli na zemi, ten vyhrá.Vietor začal prvý. Dul, fúkal a usiloval sa strhnúť kabát z tela úbožiaka. Dosiahol iba to, že ten pútnik sa lepšie zapínal a hľadal úkryt. Po chvíli vietor povedal slnku vyčerpaný, že sa to nedá. Slnko nič nepovedalo, len sa usmievalo. Usmievalo sa na pútnika tam dolu. O chvíľu si pútnik kabát rozopol. Slnko sa usmievalo stále silnejšie a jeho úsmev bol čoraz teplejší. Pútnik si vyzliekol kabát, a držal v ruke pri chôdzi. Slnko sa obrátilo k severnému vetru a stále mlčalo, len sa usmievalo.

Ponaučenie: Niekedy dosiahneme presviedčaním viac, ako silou.